Vďaka Vám
všetkým našim podporovateľom sa mohol uskutočniť 
terapeutický pobyt pre nášho Šimona. Prvýkrát letel 
, čo samo o sebe je už ako zázrak 
. Absolvoval a ku koncu si už aj užíval 
delfínoterapiu a terapiu 
tibetskymi miskami, ktoré spočiatku radikálne odmietal. Všetko pod vedením 
skúsených terapeutovs mnohoročnými skúsenosťami práve s takýmito deťmi (www.delfinoterapie.cz). Obzvlášť v tomto Šimonovom náročnom období dospievania je pre nás neoceniteľná takáto terapia, ktorá ho zbavuje napätia, stresu a úzkosti, čo sa prejaví v lepšej spolupráci 
a znížením jeho agresivity. Nech mu to čo najdlhšie vydrží aj v každodennom živote Terapia obvykle pomôže aj pri rozvoji verbálnej komunikácie, u nás už pár prvýkrát povedaných slov za tých 5 dní, čo sme doma veru zo Šimonových úst padlo
. Ďakujeme ešte raz za vašu podporu
Ale chcela som ešte napísať o našich zážitkoch prameniacich z prístupu domácich tureckých obyvateľov k iným deťom (rozumej deťom inak obdareným). Šimona sme boli nútení brať so sebou úplne všade, nemohol zostať sám na izbe a keďže sme nemali all inclusive pobyt, buď sme varili, čiže nakupovali v supermarkete alebo sme jedli v reštaurácii. Za normálnych okolností sme zvyknutí Šimonove iné správanie neustále korigovať, usmerňovať... napr. aby neprekladal (rozumej neusporiadaval do radu) tovar v supermarkete, aby nevchádzal do priestorov určených pre zamestnancov atď...a začali sme to robiť automaticky aj v Turecku a tu sa oni na nás usmiali a hovorili "no problem" (počuli že sa nebavíme po turecky)...a čuduj sa svete, Šimi nakukol a vrátil sa alebo prestal prekladať...po návrate domov to bolo ako studená sprcha, keď v supermarkete vbehol do zamestnaneckých dverí a hneď sa neho kričalo "tam nesmie"...proste máme sa od nich čo učiť.
Zážitok, na ktorý nezabudnem bola Šimonova "kúpa" lízatka: išli sme z večere v reštaurácii okolo obchodíku so sladkosťami, neustrážila som a Šimi stihol zubami otvoriť veľké cukrové lízatko a tak hovorím predavačovi, že zaplatím, ale mala som len kartu a predavač nebral karty, iba cash. Boli sme neďaleko hotela, hovorím mu, že zbehneme pre hotovosť. A on netreba, žiadny problém (už zase to ich "no problem"), bude to pre neho darček. A dodal, že tiež má doma postihnutého syna a ukázal nám jeho fotku. Naše pocity si asi viete predstaviť. Dvanásť dní sme žili vo svete, kde sa k inakosti vedia správať akceptujúco a bolo to pre nás ako veľmi príjemný bonus nášho terapeutického pobytu.