Raz sa všetko na dobré obráti...

Veľmi dlho som tu nič nenapísala, mala som pocit, že nie je o čom písať. Že náš život so Šimonom sa zasekol niekde dole, odkiaľ sa už nikdy nedostaneme. Ale znova sa potvrdilo, že to bolo "iba" obdobie. Aj keď dlhé obdobie, kedy sme to viacmenej nezvládali...možno za to mohla puberta a možno nie, lebo v jeho 13,5 roku je jeho puberta ešte isto s nami. Ale nie je podstatné, čo to bolo, podstatné je, že sme zase raz vyšli z údolia na vrchol :)
Takto pred rokom som zo zúfalstva naplánovala delfínoterapiu, v duchu hesla musím skúsiť aj nemožné, ako Šimonovi pomôcť a súčasne seba zamestnať a utvrdiť v tom, že som aj toto už skúsila. Vďaka všetkým spriazneným dušiam, čo nám na našej ceste finančne pomáhajú, sa nám v júni 2021 delfínoterapia na Ukrajine aj podarila zrealizovať. Šimi sa veľmi bál delfínov až do úplného konca, odchádzali sme s tým, že sme to teda skúsili a nevyšlo to. Doma sa však ukázalo, že delfíny efekt mali a my sme mali doma zrazu iné, kľudnejšie a viac rozprávajúce dieťa, tento zázrak trval asi mesiac, potom sa postupne všetko vracalo do starých koľají.
V tomto období po roku bilaterálnej integrácie začína Šimon bicyklovať na trojkolesovom bicykli, čo je skutočný úspech, ešte pred dvomi rokmi nevedel súčasne nohami točiť pedálmi a rukami držať riadidlá. Zlepšil sa natoľko, že celé prázdniny jazdí so mnou po dedine a učí sa vyhýbať autám, ktoré našťastie vždy ohľaduplne čakali, keď sa rozhodol uhnúť presne na opačný kraj cesty, ako bolo treba.
V takomto stave nastupuje Šimon do novej školy, v starej škole sa mu vôbec nedarilo, ako som o tom písala aj tu na blogu. S veľkými obavami som ho pripravovala na september, bála som sa, aby sa znovu nezopakoval ten istý scénar, keď sa tam nebude vedieť adaptovať a zaradiť sa. Tesne pred prvým školským dňom volali zo školy, že by mohol chodiť aj do družiny, ak by sme chceli. Prekážku sme videli iba v tom, že Šimonove problémy s jedením mu znemožnia taký dlhý pobyt v škole. A tu nám bolo ponúknuté učiť ho jesť v jedálni - pre nás niečo nepredstaviteľné. A tak Šimi začal chodiť nielen do novej školy, ale ešte aj do jedálne, pre nás niečo neuveriteľné. A dnes je deň hodný príspevku na blog, lebo náš Šimi prvýkrát v jedálni niečo zjedol. A o to viac, že takto mi to napísala aj pani učiteľka: "náš Šimonko začal jesť v jedálni". Som neskutočne vďačná za to, že môže niekam patriť a že pri tom ešte aj napreduje. Takže, ak ste to dočítali až sem, verte, že raz sa všetko na dobré obráti...len nestrácať nádej.