Minulú nedeľu sme mali príjemnú návštevu: Lucia, Peter a ich Jurko. Bolo nám s nimi ozaj dobre. Strávili sme príjemné poobedie u nás v záhrade i prechádzkou v blízkej prírode. Takto to napísala Lucia (ďakujeme, je to skutočne výstižné):
Nemusíme robiť všetko. Stačí niečo. Stačí sa spájať
Jedna autimatka hovorí druhej, prizerajúc sa na svoje deti na jednom pieskovisku ... "Pozri, pozri! No toto len tak hocikomu nedovolí. Aby si vzal piesok z jeho kopy. Čo spraví?" Stojíme zvedavo a čakáme, či ich vzťah prehupne do očného kontaktu. A nestane sa nič. Usmievame sa. Chápeme jedna druhú, mohlo to dopadnúť omnoho horšie.
Som uvoľnená, pretože viem, že mi nik nepôjde po krku a nebude na mňa pozerať cez prsty, že nehanebne nechávam svoje dieťa v októbri bosé na pieskovisku. Lebo aj jej chce byť bosé. A že jej dieťa po mne hodí kamienok je pre mňa znamením záujmu, veď kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.
Autimatky v pohode, ktoré nesúdia, netrúchlia a nesťažujú sa na nič. Že steny domu boli vymaľované v auguste a už znova vyzerajú ako v júly? Že terapeut nie je spokojný s progresom? Tak autimatka je vďačná, že vôbec na miesto terapie došli.
Nech má autizmus v sebe strašiaka, akého len chce. Má úžasnú schopnosť spájať a mobilizovať. Nie je treba si z neho robiť nepriateľa.
Pôvodný príspevok na FB nájdete v profile JuLu.sk z 13/10/2019